Slovenský klub chovateľov jazvečíkov vyslal na tohtoročné majstrovstvá sveta WUT SchwPoR dvoch vodičov so psami a rozhodcu. Naša výprava išla s veľkými nádejami, veď obidva páry boli skúsené a víťazi na našich skúškach v jeseni 2025, Ares s Denisou vyhrali 20 hodinovú stopu a Caro s Jankom 40 hodinovú stopu. Voľba padla na cestu autom a pred nami neskutočná cifra kilometrov, čo predstavovalo minimálne 2500 km podľa aktuálne najrýchlejšej trasy. Striedali sme sa traja vodiči, ale aj tak to bolo náročné, aj keď sme si dali zastávku pri španielskom pobreží Atlantiku a posilnili sme sa vynikajúcimi sendvičmi z morských plodov. Do miesta nášho ubytovania sme prišli večer pred zahájením, takže najstarší vodič mohol prespať dopoludnie a psíky, aspoň podľa nášho názoru, sa mohli aspoň trochu aklimatizovať.
V sobotu sme prechádzali pre nás zvláštnou krajinou, na slávnostné zahájenie skúšok do dedinky Santa Cruz de Juarros, nachádzajúcej sa v nadmorskej výške niečo málo pod 1000 m n.m. Ako sme sa dozvedeli neskôr, táto oblasť bola niekedy baníckou, kde sa ťažilo uhlie a neskôr na stopách sme aj videli vchody do opustených štôlní. V súčasnosti sa využíva na turistiku, zber hríbov a poľovanie hlavne na srnčiu a diviačiu zver. Prechádzali sme lúkami, vresoviskami a dubovými lesmi so španielskym druhom duba. Stavby v tomto regióne sú z červených tvárnic a takáto farebnosť sa udržuje aj pri stavbách rekonštruovaných, čo pomáha udržiavať pôvodnú architektúru.
Privítacie stretnutie v spomínanej dedinke sa konalo v typickom španielskom duchu na nádvorí chrámu, ktorý bol postavený z rovnakého materiálu ako ostatné stavby. Privítali nás zástupcovia miestnej samosprávy, ktorí nám ponúkli miestne špeciality a funkcionári španielskeho klubu jazvečíkov (Teckel Club de Espaňa) na čele s predsedníčkou klubu Annou Morgan. Stretnutie sa konalo vo veľmi priateľskom duchu a početných rozhovoroch medzi domácimi a súťažiacimi s viacerých európskych krajín. Po stretnutí sa pokračovalo oficiálnym zahájením, predstavovaním súťažiacich a rozhodcov a losovaním stôp. Následne sa súťažiaci rozišli do miest, kde boli ubytovaní a rozhodcovia na poradu, ktorá sa konala v turistickom informačnom centre v San Adrián de Juarros. Tu sa pridelili stopy rozhodcom a určovali sa miestni sprievodcovia, ktorí budú na druhý deň rozvážať vodičov so psami a rozhodcov na stopy. Rozhodcovský zbor tvorili španielski rozhodcovia, jeden Slovák a jeden Nemec, ktorý spolu so Španielmi pripravoval stopy. Niektorí rozhodcovia mali dvoch psov a to v tých častiach, kde bolo možné stopy založiť tak, aby vodiči z dvoch rôznych smerov končili na približne rovnakom mieste. Takéto rozmiestnenie stôp umožňovalo zahájiť práce na stopách takmer súčasne.
Večer o 21.00 sa konala priateľská večera v reštaurácii pri veľkých okrúhlych stoloch. Večer pri výborných španielskych jedlách a nápojoch sa rýchlo rozbehol, vládla príjemná atmosféra a pri stoloch sa debatovalo o jazvečíkoch a samozrejme aj poľovačkách. Nálada stupňovala, no museli sme končiť, lebo sa rýchlo blížila polnoc a ráno o siedmej začína skutočná súťaž.
Ráno sme sa stretli a začalo sa rozdeľovanie vodičov a rozhodcov do áut a postupný odchod do revíru. Stopy boli umiestnené v už spomínaných dubových lesoch, kde sme registrovali aj spomínané štôlne. Ja som mal prideleného nemeckého vodiča na 40 hodinovej stope, ktorý vyhral v minulom roku 20 hodinovú stopu. Spolu s nami vo vozidle išiel aj španielsky vodič s nemeckým rozhodcom. Ich sme vyložili na ich stope a my sme pokračovali k našej stope. Zastali sme pri zavretom elektrickom ohradníku, ako som sa dozvedel neskôr od našich vodičov, v tejto časti lesa sa pásli kravy. Potom sme prišli na pomerne rovnú a dlhšiu cestu, od ktorej boli založené stopy smerom nahor aj nadol. Naša stopa mala začiatok aj koniec na tejto ceste. Náš sprievodca (zároveň aj významný vlastník týchto lesov) nás vyložil na začiatku stopy a ukázal mi koniec tejto stopy vzdialený desiatky metrov po ceste. Zaujímavosťou pre mňa bola skutočnosť, že vodič pracoval na stope s dvojročným synom priviazaným na hrudi, lebo jeho manželka súťažila na 20 hodinovej stope a úspešne skúšku ukončila. Po nasadení na stopu som prešiel na koniec stopy, umiestnil som deku z vysokej a ukryl som sa v lese. Netrvalo ani hodinu a vodič aj s malým synom, mimochodom v perfektnej nálade, došli na koniec stopy so všetkými piatimi markermi. V konečnom hodnotení obsadil druhé miesto.
Naši zástupcovia, o ktorých som bol presvedčený, že dobre obstoja, nemali žiaľ šťastie na losovaní a dostali sa im stopy v tých častiach, kde sa pásli kravy. Táto skutočnosť bola nepriaznivá najmä na 40 hodinových stopách, čo bol prípad aj Janka s Carom, lebo kravy na rozdiel od divo žijúcej zveri, neprechádzajú lesom, ale sa pasú, zdržujú sa na miestach so založenou stopou dlhšie, viacej ju rozšľapú a pokryjú niekoľkými lajnami, čo je pre psov, ktorí s tým skúsenosť nemajú, veľký rébus. A to ešte nevieme, čo urobí s našim jazvečíkom taká dlhá cesta. Aj keď predseda českého klubu, ktorý cestoval s nami, so svojím jazvečíkom vyhrali vo veľmi krátkom čase práce na 20 hodinovej stope.
Po príchode na miesto zrazu v Santa Cruz de Juarros, už boli niektoré dvojice úspešne alebo menej úspešne v cieli. Postupne prichádzali ďalší. Doobeda mali všetky dvojice prácu za sebou a rozhodcovský zbor pripravoval vyhodnotenie, ktoré sa konalo na tom istom mieste ako zahájenie krátko po obede. Niektorí sa tešili, niektorí boli menej spokojní, niektorí si utreli slzičky a tohtoročné WUT SchwPoR sa skončili. Spoznali sme zaujímavý kút španielskeho Burgosu, nadviazali nové priateľstvá s rovnako trafenými jazvečíkármi, stretli sme so starými známymi z predošlých skúšok a nakoniec priateľské rozlúčenie a nekonečná cesta tisícok kilometrov domov. Nebanujem.
Ján Dobšinský
